reklama

16. november - Deň D

Študentský protest 16. novembra 1989 - prečo, kto a ako

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

16. november 1989 – Deň D

Dobrý deň, priatelia, pokúsim sa napísať a zverejniť svoj prvý blog, a je možné, že nie zároveň aj posledný. V nasledujúcich riadkoch sa vynasnažím o zhrnutie svojich osobných spomienok na jednu z najzásadnejších udalostí svojho života, ako a prečo som k nej dospel, a opíšem zrod študentského protestu 16. novembra 1989 tak, ako som ho ako jeho účastník vnímal ja. Pripomeniem to, že sme dokonca tak trochu predbehli udalosti v Prahe, vďaka ktorým sa dnes oslavuje 17. november, a vysvetlím, že protest v Bratislave nezorganizovali naivní študenti, ktorí vlastne nevedeli, čo chcú, a vraj im šlo len o zlepšenie ubytovania na internátoch, ako som viackrát zachytil v rôznych vyjadreniach o zrode Nežnej revolúcie, a v niekoľkých knihách, ktoré sa jej venovali. Nie je to pravda, a v nasledujúcich riadkoch sa môžete dočítať prečo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Takže najskôr o mne: volám sa Miro Kováčik, narodil som sa v roku 1966 v Topoľčanoch, už takmer 30 rokov žijem a pracujem v Bratislave, a pri tomto výročí som pocítil potrebu sa takto vyjadriť k udalostiam, ktoré okrem detstva, dospievania a rodiny zohrali zrejme najdôležitejšiu úlohu v tom, kto dnes som, ako žijem, a ako vnímam svet a ľudí okolo seba. Myslím tým november 1989, hlavne niekoľko jeho dní. Narodil som sa do rodiny s vtedy vhodným kádrovým profilom – môj otec bol čosi ako vedúci zmeny v miestnom strojárskom podniku (vtedy sa to volalo majster), mama bola robotníčka v továrni na výrobu uhlíkov, a spolu so sestrou sme vyrastali v primerane skromných pomeroch vtedajšej ČSSR. Po skončení gymnázia sa mi po roku práce v montérkach v topoľčianskej ZŤS-ke na druhýkrát podarilo dostať na vysokú školu, a v roku 1986 som začal na FFUK v Bratislave študovať angličtinu a slovenčinu ako učiteľský odbor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Žil som klasický študentský príbeh – škola sa dala zvládnuť, život na internáte bol úžasný – noví priatelia, frajerka, primeraná dávka zábavy a nočného života... To všetko bolo fajn, ale okrem toho sme všetci vnímali aj svet, v ktorom žijeme, mali sme svoje predstavy o živote, ktorý by sme chceli žiť, ale stále viac sme si uvedomovali, že to okolo nás akosi nefunguje. Viac zakázaného ako dovoleného, viac prázdnych fráz ako pravdivých slov, videli sme, že nám niečo hovoria a sľubujú, a presviedčajú nás, ako nám je dobre, ale skutočnosť bola zásadne odlišná. Cítili sme (priatelia dúfam odpustia, že hovorím aj za nich), že nemôžeme robiť to, čo chceme, a hovoriť, čo si myslíme. Niektorí si už z rodiny priniesli určitý pohľad a názory na vtedajšiu situáciu v spoločnosti, ja ako chalan z robotníckej rodiny z menšieho mesta som sa začal po svete rozhliadať na gymnáziu vďaka záujmu o film a hudbu – čítal som články o zahraničných skupinách, prekladal som si texty piesní, a v časopisoch videl iný svet. Pamätám sa, ako z nášho sídliska „ušla“ jedna rodina (a neskôr ich bolo viac) – až neskôr mi došlo, že tí ľudia vlastne emigrovali, a ja som sa začal sám seba pýtať, prečo vlastne, a o podobných udalostiach sme si už ako deti rozprávali rôzne legendy. Jednou z legiend bolo aj „zakázané“ Rádio Slobodná Európa, ktoré som si potajomky začal ladiť, a počúval jeho zašumené vysielanie, ktoré štát viac či menej úspešne rušil. Najviac si pamätám pravidelnú nedeľnú reláciu o pol štvrtej, v ktorej Karel Kryl púšťal a komentoval piesne, a vyjadroval sa aj k rôznym témam, ktoré sa týkali života v Československu. Dodnes nezabudnem na svoj úžas nad skladbou skupiny Vlna bavlna, v ktorej spievali „Jsem blázen, jsem blázen, vlasy mám až na zem!“ To bolo v čase, keď dlhé vlasy automaticky znamenali problém, a policajti vás na ulici mohli zobrať za to, že ste mali na riflovej bunde nášivku s názvom „nevhodnej“ skupiny. Ja som ju nemal – nášivku, ani tú bundu. Nemali sme na ňu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale späť k výške. Nie, že by som mal jasnú predstavu o tom, aký je vlastne ten zásadný problém, ale myslím, že všetci sme cítili, že niečo nie je v poriadku so svetom, v ktorom žijeme, a že by sa to malo zmeniť. V škole časť našich študijných predmetov tvorili nezmysly ako dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a KSČ, marxisticko-leninská filozofia či vedecký komunizmus, a okrem toho sme sa od tretieho ročníka každý týždeň museli zúčastňovať vojenskej prípravy (!), kde do nás od šiestej ráno „armádni experti“ hustili dôležité znalosti o obsluhovaní rôznych druhov zbraní, triednom nepriateľovi na Západe, a hlavne nás učili poslúchať rozkazy, a pochodovať ako jeden muž – čo pri študentoch filozofických odborov bolo často naozaj zaujímavé, a absurdnosť celej tejto šarády viedla k mnohých komickým situáciám a zážitkom, na ktorých sa pri našich stretnutiach zabávame dodnes. A možno som aj trochu hrdý na to, že som pri ostrej streľbe z pištole ani raz netrafil do terča.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nebol som, a nie som nábožensky založený, takže som nechodil do kostola, a ako chalan z malomesta som sa ani nepohyboval v prostredí medzi ľuďmi, ktorí sa už vtedy stretávali a rozprávali o nespravodlivosti komunistického režimu a stíhaní ľudí s iným názorom, či dokonca vydávali vlastné necenzurované časopisy, a skúšali možnosti na vyjadrenie svojich názorov. Dodnes ma mrzí, že som sa nezúčastnil „sviečkovej manifestácie“, pretože som bol práve mimo Bratislavy. Vtedy sme však už mnohí na škole cítili, že sa musí niečo stať, niečo zmeniť. Vedel som, že niektorí spolužiaci sa zúčastňovali stretnutí s členmi „tajnej cirkvi“, ľuďmi ako Ján Čarnogurský, František Mikloško, či Anton Srholec, ktorí boli režimom stíhaní ako protištátne živly, a kontakt s nimi mohol pre študenta znamenať koniec štúdia, a v budúcnosti ďalšie problémy. Na fakulte začali vznikať prvé plány na vydávanie časopisu Proglas, okolo ktorého sa zgrupovali tí, ktorí zmýšľali inak, ako prikazovala štátna propaganda, a s nástupom Gorbačova a perestrojky sme postupne začali vnímať pohyb v okolitom svete. Vtedy už hnutie Solidarita v Poľsku bolo pre nás legendou, rovnako nás vzrušil legendárny prejav Miloša Kopeckého na zjazde dramatických umelcov v máji 1987, ktorý sa šíril strojovými prepismi, a potom prišla petícia Niekoľko viet v júni 1989, pád Berlínskeho múra, pohyb v Maďarsku, útek Nemcov cez maďarsko-rakúske hranice...

Videli sme, že sa okolo nás začína diať niečo veľké... a u nás stále nič. Teda, zdanlivo. Už v máji ´89 sa skupina študentov FFUK zúčastnila spomienky na úmrtie M. R. Štefánika, a protestu Hnutia za občiansku slobodu, kde vystúpil aj Ján Čarnogurský, a neskôr i študentského pochodu do Ivánky k Štefánikovmu pamätníku. Po zatknutí „Bratislavskej päťky“ chodili študenti už z viacerých bratislavských vysokých škôl vyjadrovať podporu jej členom pred Justičný palác, čím pod dohľadom ŠTB opäť riskovali svoje štúdium, ba aj osobnú slobodu. Na internáte sme sa stretávali a rozprávali o možnostiach, ako vyjadriť svoju nespokojnosť so stavom vecí u nás, a s vládnucim režimom. Jedným z výsledkov bolo odoslanie listu, adresovaného Výboru československej spoločnosti pre ľudské práva, ktorý sformulovali ľudia okolo Proglasu, a vyjadrujúceho protest proti silovému potlačeniu demonštrácie v Prahe v októbri 1989, a vznikali rozhovory o tom, čo môžeme robiť my sami. V takejto atmosfére na redakčnom stretnutí Proglasu padol návrh usporiadať spomienkový pochod k Medzinárodnému dňu študentstva, a to v jeho predvečer, 16. novembra 1989. (Podotýkam, že vtedy nikto z nás netušil, čo sa stane o deň neskôr na Národní třídě v Prahe). Pamätám si ako dnes, ako ma s priateľkou vo vestibule internátu v stredu pristavil môj spolubývajúci Milan a povedal: „Takže zajtra o piatej na Mierku“.

Na tomto mieste mi pripadá vhodná zaujímavá vsuvka. Počul som vcelku zábavný príbeh o tom, ako v tých dňoch aj študenti VŠMU pripravovali akýsi protestný happening, keď si vyrobili masky, a chceli v nich pri príležitosti Dňa študentstva vyraziť do ulíc, a vyjadriť svoju nespokojnosť. Keďže im však zrejme z vedenia školy bolo naznačené, že niečo podobné by nebolo veľmi vhodné, tak zostali na dvore pred školou, kde v maskách chodili, a kričali názvy bratislavských ulíc, na ktorých akože práve sú. V súvislosti s týmto chcem zdôrazniť, že pochod 16. novembra bola neohlásená, a úradmi nepovolená akcia študentov, ktorí sa nebáli, a už si nechceli od nikoho pýtať dovolenie vyjadriť svoje názory. Takže toto je aj reakcia na vyjadrenie jednej z hlavných protagonistiek študentského hnutia, ktorá nás podľa svojich slov v jednom televíznom dokumente vtedy 16. novembra v meste stretla, ale nepoznala nás, a myslela si, že nevieme, čo chceme. Nie, že by sme mali vypracovaný plán na zvrhnutie režimu a nastolenie demokracie, ale vedeli sme, čo cítime, čo chceme aj čo nechceme, a že musíme niečo robiť, a chceme to spraviť aj s rizikom postihov zo strany režimu. (Za jej neskoršie pôsobenie v študentskom hnutí má však môj obdiv a úctu.) Až v neskoršom období som počul, že sa vraj akýsi začiatok protestov s cieľom zmien v štáte chystal na 10. decembra, Deň ľudských práv, avšak nemôžem to tvrdiť s istotou. Nás študentov rozhodne neriadili žiadni ľudia z ŠTB ani zo zahraničia, ako to dnes mnohí vravia, bol to výsledok našej snahy a našich rozhodnutí

Ale späť k pochodu. 16. november 1989 bol štvrtok. Vyučovanie malo ísť normálne, ale my sme už deň predtým vedeli, že to vedia aj ONI. Ak sme to nevedeli naisto, tak sme prinajmenšom tušili, že na internáte sú aj medzi našimi spolužiakmi takí, ktorí dodávajú informácie o dianí medzi študentmi na príslušné miesta, a naozaj výborne sme sa zabávali na tom, že na škole bolo už na štvrtok vyhlásené dekanské voľno, aby mnohí odišli z internátu na dlhý víkend domov, na večeru v internátnej jedálni navarili obľúbený vyprážaný syr so zemiakmi a tatarkou, aby sa nám nechcelo ísť večer von, a v televízii dávali Angeliku! Vskutku úctyhodná snaha.

V ten štvrtok poobede som cítil nervozitu, tušil som, že ak tam pôjdem, následky môžu byť nepríjemné, a už som sa videl, ako doma vysvetľujem, prečo ma vyhodili zo školy, a hľadám si prácu v nejakej fabrike. Cítil som však, že predsa aj u nás musí nastať nejaká zmena, že ja a mnohí okolo mňa chceme vyjadriť svoj názor, a žiadať o vypočutie. Čo príde potom, neviem, nech sa stane, čo sa stane. Nie prvýkrát ani naposledy v živote som o sebe zistil, že v podobných ťažkých chvíľach sa viem odovzdať prúdu udalostí, a oprostiť sa od strachu. Spolu s priateľkou Lidkou a viacerými spolužiakmi sme sa autobusom č. 39 priviezli do mesta, a pamätám sa, že už pri vstupe do podchodu som si všimol nenápadne postávajúcich policajtov v uniformách, ktorí tam inak bežne nestávali. Pri výstupe na Mierové námestie stáli na schodoch ďalší dvaja. Bolo jasné, že o nás vedia, a čakajú na nás. Naše stretnutie, či skôr zhromaždenie, nebolo nahlásené ani povolené, takže sme netušili, čo sa bude diať, či Verejná bezpečnosť nejako nezakročí. Okolo piatej sa pred Prezidentským palácom zišlo asi 200 ľudí už nielen z filozofickej, ale aj z lekárskej, matematicko-fyzikálnej a ekonomickej fakulty, dokonca niekoľko stredoškolákov z gymnázia A. Markuša. Všimol som si neďaleko zaparkované autá VB, a dokonca aj auto z televízie, a redaktora s kameramanom. Tak akosi spontánne sme vytvorili kruh, a začali spievať Gaudeamus, a potom štátnu hymnu. Pochytali sme sa za ruky, a ako živá reťaz sme sa vybrali cez podchod smerom do mesta. Povzbudení tým, že nás nikto nezastavil a nerozohnal, sme prešli na Námestie SNP smerom dolu k Prioru, a začali sme nahlas kričať „Chceme školské reformy!“,„Dialóg!“, „Nechceme reaktor!“ (ktorý sa plánoval postaviť v Mlynskej doline), ale postupne aj „Nechceme SZM!“, „Slobodu!“, a „Slobodu Čarnogurskému!“ Dodnes si myslím, že bolo dosť odvážne v tej dobe nahlas na verejnosti kričať protirežimné heslá, a vyjadrovať nesúhlas s riadením štátu Komunistickou stranou, a ľudia na nás prekvapene pozerali, ale žiadne negatívne reakcie som si naozaj nevšimol.

Z námestia SNP sme odbočili pri Poľskom informačnom stredisku, a na Hviezdoslavovom námestí sme opäť vytvorili kruh a pokračovali v skandovaní. Po chvíli sme sa po nábreží presunuli pred budovu Právnickej fakulty, kde sme položili kvety na mieste, kde ruskí vojaci v roku 1968 zastrelili Danku Košanovú. Ďalší smelý kúsok. Podotýkam, že po celý čas sa okolo nás pohybovali policajti, a sledovali nás autá VB, v ktorých sme videli, ako nás nakrúcajú. Už neviem, kto potom dostal nápad, aby sme šli pred vtedajšiu budovu Ministerstva školstva (o ktorom som ani nevedel, kde je). Pred jeho budovou sme opäť skandovali protestné heslá, a s policajtmi za chrbtom sme čakali, čo sa stane. Čuduj sa svete, asi po štvrťhodine zišiel dolu pán, myslím, že sa volal Porvazník, o ktorom sme sa dozvedeli, že je tajomníkom na ministerstve, a spýtal sa, čo chceme. Vtedy sme ešte tak trochu neusporiadane začali hovoriť, že protestujeme proti stavu školstva, žiadame zlepšenie podmienok štúdia, možnosti študovať na zahraničných školách, a chceme skutočné akademické slobody. Súdruh Porvazník po chvíli presviedčania, aby sme sa rozišli, neurčitých odpovedí a vytáčok odišiel, a o istý čas sa zjavil iný pán, ktorým bol mestský tajomník strany Gejza Šlapka, ktorého sme poznali zväčša len ako meno a neurčitú tvár z čiernobielych záberov zo všakovakých zjazdov a grémií Komunistickej strany. Pobavene sa nás začal pýtať, prečo tam sme a čo chceme, a vtedy sa medzi nami našli odvážlivci, ktorí sa nebáli postaviť sa mu tvárou v tvár.

Dodnes obdivujem odvahu našej spolužiačky, študentky žurnalistiky Heni Hrinkovej, ktorá predstúpila, a začala formulovať, čo chceme. Jej rozhovor, aj ďalšia debata s ministrom sú obrazovo zaznamenané, pretože aj tam bol s nami redaktor Pavol Jacz s kamerou, a všetko snímal a dával nám otázky. Postupne viacerí z nás začali s ministrom rozoberať rôzne problémy nielen ohľadom štúdia - Šlapka sa choval kamarátsky, až žoviálne, že „veď čo chcete, veď všetko máte, a áno, nie všetko je ideálne, ale to sa nerieši na ulici“, ale oponovali sme mu, že predsa v Poľsku, vo východnom Nemecku či v Maďarsku sú protestujúci ľudia na uliciach. Potom sa diskusiu pokúšal bagatelizovať a obracať na úroveň čistých obliečok na internátoch, takže jeho reči boli často prerušené našim hlasným smiechom, a videl som, že ho to dosť prekvapilo a je zrazu nesvoj, lebo s niečím takým sa ešte nestretol. Ale potom prišli aj „háklivejšie“ otázky slobody prejavu a nespokojnosti s tým, ako je riadený náš štát, a takáto otvorená a konfliktná debata s vysokým predstaviteľom vládnuceho režimu rozhodne nebola v tej dobe každodenná vec. Celá diskusia trvala možno vyše hodinu, a súdruh nám vravel, že teda dobre, veci sa budú riešiť, len nech ideme domov, a snažil sa tváriť, že sa vlastne nič nedeje. Ako veľmi sa mýlil...

Keď odišiel späť do budovy, začali sme sa postupne rozchádzať, a zrejme všetci sme mysleli na to, čo bude nasledovať. Za chrbtami sme mali zaparkované policajné autá s blikajúcimi majákmi, a nevedeli sme, či si nás teraz rozoberú a nasadia do nich, alebo si budú pýtať občianske preukazy (ktorý som veru nemal, za čo ma mohli vziať na stanicu VB), či nás potom nahlásia na školu... Vzrušenie z udalostí pomaly začalo ustupovať, a dostavila sa neistota a mierny strach z ďalších dní. Ja so svojou priateľkou som sa vybral ku svojej sestre do Petržalky, pretože nám bolo povedané, že správu o našom proteste možno odvysielajú v Aktualitách o pol desiatej večer. Čakali sme, a naozaj, niekoľkominútová reportáž bola v televízii odvysielaná, správy o študentskom proteste sa onedlho objavili v Rádiu Slobodná Európa, a neskôr o ňom hovoril v snemovni reprezentantov amerického Kongresu aj kongresman John Mica.

Na druhý deň v piatok, nevediac, čo sa stane v Prahe, som s priateľkou odcestoval na návštevu do Dunajskej Stredy, kde sme čakali, čo bude. A hneď v sobotu sme sa dozvedeli o násilnom potlačení študentského pochodu v Prahe (opäť len pre poriadok upozorňujem, pochodu vopred ohláseného a povoleného príslušnými orgánmi). V pondelok ráno v škole sa už udalosti rozbehli známym smerom – našim odchodom z vyučovania, stretnutím vo vstupnej hale Právnickej fakulty, kde sa ako štafeta veta po vete čítal protest proti zásahu proti študentom v Prahe, presunom do auly univerzity, kde po odchode predstaviteľov školy na ich miesta zasadli študenti, začal sa formovať študentský štrajkový výbor, a bol vyhlásený prvý okupačný štrajk študentov Filozofickej fakulty v aule Univerzity Komenského, ku ktorému sa postupne začali pridávať aj ostatné vysoké školy, a študentské hnutie sa následne začalo spájať s protestujúcimi z umeleckého prostredia, ktorí založili VPN, a hnutiu dodali aj verejnosti známe tváre ľudí, ktorých poznala z televízie. Dnes už vieme, že lavína sa spustila, a ONI nemali silu ju zastaviť.

Rád by som ešte raz zdôraznil, že náš študentský protest sa konal o deň skôr, ako došlo k násilnému zásahu v Prahe, takže sa nemusíme cítiť menejcenní, že všetko podstatné sa stalo v Prahe, a my na Slovensku sme sa len zviezli na udalostiach v českej časti republiky – 17. novembra sa totiž na slovenských uliciach nestalo vlastne nič, až večer volal Milan Kňažko z Prahy, a informoval o tamojších udalostiach. Na Slovensku však boli ľudia, boli tu študenti, ktorí cítili túžbu po zmene, hľadali cesty na vyjadrenie svojich názorov, a našli kúsok odvahy, aby ich vyjadrili aj bez dovolenia komunistického režimu, ktorý silovo, nespravodlivo a nedemokraticky riadil náš štát, a naše životy.

Takže prečo je 16. november 1989 mojim Dňom D? Budem parafrázovať slová svojho spolužiaka Michala, ktorý povedal čosi v tom zmysle, že práve vtedy sa v ňom niečo zlomilo - cítil, že to musí urobiť, a už sa jednoducho nemôže vrátiť späť. Tak ako on sme ja aj mnohí ďalší prekročili svoj Rubikon – hranicu toho, v čom sme vyrastali, čo nám vraveli, že nesmieme hovoriť, myslieť si, či robiť, a už sme si nechceli nechať klamať od systému, v ktorom sme nechceli ďalej žiť.

A dnes? Prešlo 25 rokov, každý z nás žije svoj život. Niektorí sa venujú tomu, čo vyštudovali, učia, pracujú v štátnych inštitúciách, v novinách, v diplomacii, v treťom sektore, majú svoje firmy a živnosti, niektorí žijú a pracujú v zahraničí, a bohužiaľ, niektorí už dnes nie sú medzi nami – Sveťo, Peter, Tibor, Gabika, Vašo, Simona... My z toho nášho základného zdravého jadra z internátu sa relatívne pravidelne stretávame na rôznych miestach Slovenska či v bratislavských podnikoch, a tí najodolnejší už od čias štúdia pravidelne hrávame každý týždeň futbal, a po zápase vášnivo rozoberáme výsledok zápasu, hru svojho mužstva i súpera, a následne všetky možné témy, ktorými žijeme, vrátane politických. A akokoľvek môžeme mať rôzne názory na súčasnú situáciu na Slovensku či vo svete, nikdy v nás neoslabuje presvedčenie, že vtedy v novembri sme urobili správnu vec. Jednoducho preto, že inak sme nemohli.

P.S. Priatelia, bolo a je mi cťou prežiť to s vami: Edo, Milan, Maroš, Lidka, Mišo, Katka, Igor, Jozef, Vlado, Boris 1, Boris 2, Heňa, Ľubo, Tomáš, Pali, Martin, Aďka, Rado, Dino, Robo, Dano, Petra, Rišo, Paľo, Marián, Janka, Ivan, Milan, Braňo... a mnohí ďalší, ktorých tváre si vybavujem, ale mená sa mi už akosi nevynárajú. Predsa len, je to 25 rokov.

 

 

 

 

 

 

 

 

Miroslav Kováčik

Miroslav Kováčik

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rodený Žochár, ale dnes už obyvateľ Petržalky. Milovník dobrej hudby (Queen, Led Zeppelin, Yes, Radiohead, Björk, Talk Talk), filmu (Prelomiť vlny, Monty Python, Blade Runner), a knihy (Heller, Eco, Remarque, Asimov). Jednoduchý inteligent, spoločenský solitér, romantický realista, nadšený skeptik, sociálny pravičiar, príležitostný športovec. A dúfam, že ma považujú za priateľa, a radi so mnou trávia čas. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu